Perestrojka liberalizmu

Prestavba alebo „perestrojka“ (rus.) je pojem, ktorý rezonoval od nástupu Michaila S.Gorbačova (1985) na čelo sovietskych komunistov. Išlo o poslednú snahu zásadne reformovať socialistický systém s vládou komunistickej strany, ktorý sa vo svojej podstate nedal reformovať na slobodnú spoločnosť. Prestavby či reformy sa robia všade tam, kde zlyháva systém. Iniciatíva však môže byť aj krytím politických čistiek ako to sledujeme od nástupu Matovičovej vlády (2020). V tomto prípade sa opakuje naratív a pojem politického marketingu o „očiste justície“.  Tejto téme sa dnes venovať nebudeme, lebo cieľom sa pozrieť sa na paralelu medzi zánikom socializmu a zanikaním kapitalizmu alias „trhového hospodárstva“.

Tento systém sa zvykne v politickom aj mediálnom mainstreame označovať ako „liberálna demokracia“. Niečo na spôsob máte svoje práva, ale my máme moc, vplyv a právo hromadiť nekontrolovane zisky. Nejde tu však len o silové udržanie sa ekonomického systému. Oveľa väčšiu váhu nabrala v euroatlantickom liberálnom priestore moc a záujem nadradenosti ideologických dogiem. Došlo k tomu vďaka spojenectvu ekonomickej liberálnej ideológie s tzv. modernými sociálnymi experimentmi – ideológiami neomarxizmu a jeho „detí“ – multikulturalizmu, genderizmu a všeobecne globálneho liberalizmu. Tým spojovacím článkom donedávna nespojiteľných faktorov ľavicového a pravicovo-liberálneho ponímania sveta je spoločný záujem rozširovať trh (pravica – nadnárodných koncernov a svetovej finančnej oligarchie) a rozširovať moc nad myslením ľudí cez ideologické dogmy neomarxizmu, čiže kultúrneho komunizmu ako ho definovali zakladatelia Frankfurtskej školy. V spojenectve ide o moc nad zdrojmi a myslením ľudí. Ide súčasne o manželstvo z rozumu na získanie spoločnej globálnej kontroly nad svetom – jeho zdrojmi alebo aj postojmi ľudí. A globálnym spoločným znakom medzi dvomi mocenskými systémami je ich spoločný boj proti viere – proti konzervatívnym hodnotám a v konečnom dôsledku ťaženie proti Bohu. Či už komunistickým ateizmom alebo liberálnou odlukou cirkvi od štátu.

V priamom prenose ta naša generácia vidí po 35 rokoch niečo nevídané: perestrojku liberalizmu. To, že zlyháva ekonomicky aj tzv. hodnotovo v praxi je nesporné. Jedna kríza strieda druhú, jedna finančná bublina nafukuje po spľasnutí ďalšiu novú. Medzitým sa udeje niečo najpodstatnejšie – zadlžia sa nielen ľudia (zníži alebo zastaví sa rast životnej úrovne bežných domácností), ale aj vlády/štáty. Jediný, kto profituje z cyklických kríz ekonomických a spoločenských dogiem sú miliardári, mamutie nadnárodné koncerny a svetové centrá finančnej moci (viď výročné správy organizácie Oxfam – www.oxfam.org).

Spojenie finančnej oligarchie a progresívnych ideológií

Ide o podobný vonkajší a neudržateľný rozpor voči väčšine spoločnosti ako zažíval socializmus na konci svojho vyčerpania. A vidíme aj podobné snahy bývalého liberálneho „víťaza“ za každú cenu ísť proti prúdu, vývoju aj spravodlivosti udržať si nielen mocenské, ale aj dominantné postavenie a vplyv na vývoj vo svet a aj na myslenie ľudí. Práve cez ideovo a globálne zafarbené mimovládne organizácie, sponzorované miliardárskymi „donormi“ a cez šírenie ľudskoprávnych ideológií sa pretierajú medové motúzy pod nos rastúcej nespokojnej časti väčšiny obyvateľstva sveta. Nasilu sa zavádzajú nezmyselné kvóty, predhadzuje sa zelená politika a najmä sa rozdávajú ako na bežiacom páse rôzne ideologické práva a pseudo slobody rôznym menšinám (etnickým, sexuálnym, migrantským…) alebo svetonázorovo vyhraneným skupinám (ekofanatici). Kardinálny problém sveta sa posúva do iných oblastí, podobne ako to robil dlhý čas internacionálny komunizmus, budujúci „tábor socializmu). Dnes vidíme u jeho bývalého názorového protivníka rovnaký prístup pri svojej snahe zachrániť sa ako to robil komunizmus uvoľňujúci spoločenské aj ekonomické regulácie. Preto sme svedkami akoby návratu socializmu či až komunistických dogiem, ktorými sa snaží svetový liberálno-ekonomický globalizmus zachrániť si vlastnú kožu.

Bez absolútnej slobody nie je ani spravodlivosť

Lenže podobne ako sa nedokázal zreformovať socializmus, nedokáže to ani trhovo-liberálny kapitalizmus. Jednoducho ak niečo zlyhá vo svojej podstate, ak je od začiatku zle zapnutý gombík, nijaké reforma ani perestrojka to už nenapraví. Pretože vývoj sa nedá zastaviť. A tak je lepšie pre ľudí hľadajúcich nielen osobné šťastie a prospech, ale aj spoločné blaho poobzerať sa po novej lúke a začať tam stavať nový, spravodlivejší a eticky aj ekologicky vyrovnaný spoločenský systém. Oproti Západu máme, my ľudia, čo sme zažili jeden zrútený systém obrovskú výhodu. Máme empirickú skúsenosť, ktorou dokážeme dopredu odhaliť chyby systému. Aj v ekonomike, aj v rozširovaní ideológií a rafinovanom návrate obmedzovania našich základných ľudských práv a slobôd. Lebo tam sa to všetko začína a aj končí. Kde nie je absolútna sloboda – tam nie je ani spravodlivosť, ani ochota ľudí držať takúto potápajúci sa loď s viacerými sociálnymi palubami na hladine. Tieto tendencie nášho progresu sa prejavujú napríklad na vzdore štátov V4 v rámci EÚ a proti jej nezmyselným ideologickým kampaniam. Zatiaľ si nás kupujú fondami. Lenže donekonečna sa nedá žiť na dlh, ani v klamstve. Takže pravda nakoniec, dúfajme, zvíťazí. Zatiaľ treba otvárať oči a nespoliehať sa, ani sa nedať manipulovať nijakou ideológiou. Tá zlyhala v prípade komunizmu (v “prechodnom štádiu socializmu”) a zlyháva aj v prípade “rozvinutého”  sociál-kapitalizmu. Perestrojka, globálne “reformy” alebo “výzvy” (bruselský slovník) sú stále to isté placebo pre masu ľudí, aby uverila tomu, čomu sa veriť už nedá.

autor: Rafael Rafaj